Októbrová vychádzka
„Nebesá rozprávajú o sláve Božej a dielo jeho rúk zvestuje obloha. Deň dňu odovzdáva zvesť, noc noci podáva poznanie. Niet reči, niet slov, nepočuť ich hlas. Ich zvuk sa nesie po celej zemi a ich slová až po okraj sveta. Na nich postavil slnku stan;“ (Žalmy 19, 2 – 5 )
Po daždivom piatku sa v sobotu 7. októbra vyčasilo a mohol sa uskutočniť plánovaný výlet. Ja som sa tiež pridala k vekovo rôznorodej skupinke turistov pred radvanskou školou. Brat farár spresnil program. Čakala nás cesta trolejbusom na železničnú stanicu, vlakom do Slovenskej Ľupče a potom pešia túra naspäť do Banskej Bystrice. Vo vlaku sme netrpezlivo očakávali odchod. Krátke meškanie nás zdržalo, no neubralo z optimizmu. Vlak sa rozbehol a po niekoľkých minútach bolo treba vystúpiť na železničnej stanici v Slovenskej Ľupči. Tu sa od turistov oddelila Evka Drienovská s deťmi Rút a Dávidkom, ktorí musia trošku podrásť, aby zvládli pešiu prechádzku späť. Zostala osemnásťčlenná skupinka. Polovicu tvorili deti z turistického krúžku. Pred vyrazením na cestu do Banskej Bystrice sa pomodlili traja chlapci a túra mohla začať. Bolo potrebné prekonať vzdialenosť väčšiu ako 10 kilometrov. Kráčali sme v skupinkách po poľných cestičkách rovinatým terénom. Tempo určovali chlapci kráčajúci vpredu. Bolo počuť rozhovory, pri nich nám cesta ubiehala rýchlejšie. Občas sme stretli cyklistov, sledovali sme okolitú prírodu. Boli s nami dve dievčatá, Sára a Zuzka. Zaujali ich moje turistické paličky, ktoré si aj vyskúšali. Sára sa zahrala na fotoreportérku. S veľkým zanietením sa snažila zachytiť atmosféru vychádzky. Po necelej hodinke naša skupinka zastavila na čistinke, kde sa stretávali tri cyklotrasy. Krátky oddych padol všetkým vhod. Blížil sa obed a mnohí potrebovali zahnať hlad a uhasiť smäd. Bolo tam vhodné prostredie na spoločnú fotografiu, ktorú urobil brat dozorca Martin.
Nabrali sme nové sily a pokračovali ďalej cez les. Štrkom spevnenú cestu lemovalo čerstvo popadané žlté lístie. Vysoké stromy síce bránili vo výhľade na okolie, no krásy jesene sme vnímali všade navôkol. Chlapcov zaujal posed priamo pri cestičke a boli okamžite pripravení vyštverať sa hore. Nevadilo im, že rebrík bol starý a z posedu zostalo len niekoľko dosák. Ale smola, niekto z dospelých rozhodol, že na tento posed sa nemôže liezť. Nádej z dobrodružného zážitku sa rozplynula. Nebola teda iná možnosť, len pokračovať v túre ďalej. Vyšli sme z lesa a naskytol sa krásny výhľad na slnkom zaliatu krajinu. Videli sme už Banskú Bystricu a panorámu okolitých pohorí. Sýta lesná zeleň sa miestami striedala s odtieňmi žltej a červenej. Niektorí spomalili tempo, po dvojhodinovej túre už v nohách cítili prejdené kilometre. To sme už boli neďaleko od Šalkovej a po krátkom čase sa objavila autobusová zastávka. Všetci unavení si mohli sadnúť a oddychovať. Zo Šalkovej do Banskej Bystrice sa odviezli autobusom, z ktorého vystúpili na termináli novej autobusovej stanice. To bol záver peknej októbrovej vychádzky.
Vďaka Ti Pane, Otče náš Nebeský, za tento sobotný čas, za požehnanie, ktoré nás sprevádzalo, za Tvoju ochranu, za chvíle prežité v spoločenstve bratov a sestier, za nové poznania a zážitky. Chcem povzbudiť všetkých váhajúcich, aby sa nabudúce pridali a v spoločenstve veriacich zažili radosť z Božej blízkosti.
Autor: Zdenka Vozárová